Daichi Ookami

Meno:
Daichi

Priezvisko:
Ookami

Prezývka:
Shishi

Pohlavie:
Muž

Vek:
25

Výška:
195 cm

Váha:
85 kg

Krvná skupina:
0

Farba očí:
Zelená

Farba vlasov:
Červená

Klan:
Ookami

Záľuby:
Poctivý tréning a seba zlepšovanie ale jeho najväčšou záľubou je prechádzka po nociach v sprievode Ayame.

Povaha:
Daichi je veľmi spoločenský tvor a rád je centrom pozornosti a v podstate je za každú zábavu. Aspoň takým býval. Po výcviku ktorý musel absolvovať prešiel dôkladnou zmenou osobnosti čo ho veľmi nepoznačilo, no v momente keď si nasadí masku už to nie je on. Už je to tvor bez zmilovaniu, bez citu a bez výčitiek.

Obľúbené jedlo:
Dango

Jedlo, ktoré postava nemá rada:
Ryby a morské potvory

Zameranie:
Ninjutsu / Taijutsu / Kenjutsu

Dedina:
Kirigakure no Sato

Hodnosť:
ANBU

Minulosť:
Daichi sa narodil do klanu Ookami, do klanu presláveného svojou teatrálnosťou a záhadnosťou. Predsa len to bol miláčik svojich rodičov, ktorého zbožňovali. Lenže tu vznikal prvý problém ktoré si ešte malý Daichi nemohol uvedomovať, kradol pozornosť rodičov od svojho staršieho brata a tu sú počiatky ich súperenia. Už v tomto veku musel bojovať o lásku svojich rodičov a tým si svojho brata znepriatelil. Maličké dieťa nevediac čo je život alebo svet okolo neho už vtedy malo svojho prvého nepriateľa.
Ako tak chlapec rástol s jeho prvými krokmi nadchádzal čas aby prejavil čo dokáže. No nič neprichádzalo. Tajná technika predávaná v celom klane a chlapec nejavil ani známku tejto schopnosti. Hoc na pravej ruke mu svietilo znamenia vlka jasnou farbou, no on ako keby nedokázal urobiť nič. Vzhľadom na to, že v klane už od skorého detstva deti dokázali zvolávať svojich vlčích kolegov on bol výnimka. Hoci mal len pár rokov videl v očiach rodičov to sklamanie, že dieťa do ktorého vkladali svoje nádeje je takpovediac neschopné. Malému Daichimu už neostávalo veľa možností. Uchýlil sa do tieňa a tam čakal, čakal a čakal. No nič neprichádzalo. Deň čo deň, mesiac čo mesiac, rok čo rok si na tom mieste kládol rovnakú otázku:,, Prečo? Prečo potom hlavnej línie nedokáže vôbec nič?“ mátalo mu hlavou. Padlo množstvo dohadov o tom. Prichádzali do úvahy možnosti, že došlo ku genetickej chybe či jeho spriaznený vlk zahynul tesne po narodení alebo čo horšie, klan Ookami bol prekliaty.
Nebolo na výber, chlapca musel ponechať svojmu osudu a ten bol stať sa shinobim, obyčajným shinobim. Daichi rovnako ako všetci ostatní navštevoval akadémiu no tam bol len tieňom svojho brata, ktorý konečne dostal to čo chcel. Uznanie klanu a lásku rodičov ktorý svoje už nedokázali pozrieť mladšiemu synovi do očí. A tak musel Daichi celé tie mesiace prežiť v mukách a pohŕdaní svojho brata na akadémii kým ju úspešné ukončil čím sa stal oficiálne geninom. Hoc dosiahol malý úspech na schôdzky klanu ani porady nesmel, smel ale nemohol. Nebol predsa jedným z nich, on bol len omyl ktorý nemal nikdy uzrieť svetlo sveta.
Svoje chvíle po večeroch trávil v knižnici. Čítal knihu za knihou a hltal každé jedno slovo a učil sa ich naspamäť. Slávne legendy a dávnych bojoch. O teatrálnych vstupoch klanu a krvilačných technikách ktoré vzbudzovali strach v nepriateľovi. O bájnych shinobi ktorých preslávilo ich spojenie s vlkom. Legenda za legendou utkvela v jeho pamäti a premýšľal aké by to bolo. Aké by to bolo mať niečo také, vlastne niekoho takého. Ale predsa jeden príbeh mal najradšej. Nebol to ani tak príbeh ako proroctvo o dokonalom shinobim ktorý by sa mal narodiť. Tie slová nedokázal pustiť z hlavy:
,, Za jednej z temných nocí, keď na oblohe bude žiariť mesiac krvavou farbou a brány pekelné otvoria svoju náruč... tú noc, zrodí sa hrdina ktorý predčí všetkých ostatných. Povstane z krvi a jeho oči uzrú svetlo sveta. Tu rozľahne sa bojiskom jasný zvuk, ktorý zastaví samotný čas. Zavíjanie vlka na mesiac na znak toho, že je tu. Ten ktorí prekoná legendy a povedie klan Ookami k skutočnej sláve.“
Toto sa stalo Daichiho zmyslom života ktorý si opakoval celé dni. Vedel veľmi dobre, že sa nenarodil v taký deň ani zďaleka a bez svojho spriazneného vlka nemôže urobiť nič. A tak len sníval, sníval o tom aké by to bolo keby..... Trénoval oddelene od ostatných alebo neskoro večer keď nikoho nebolo pretože už mal po krku poníženia a prehier ktoré mu uštedroval jeho brat. Hoci Daichi poznal každé slovo, každú techniku bolo mi to úplne na nič keďže ju nedokázal ovládnuť. Keďže prišiel o možnosť extrémneho taijutsu ktoré klan ponúkal ostalo mu len ninjutsu a v krajnom prípade kenjutsu ktoré malo robiť spestrenie jeho tréningu. Po 2 rokoch ktoré absolvoval v tíme geninov sa dostal na chuuninske skúšky. Plný sebavedomie hravo zvládol obe skúšky a tak hrdo predstúpil v turnaji vediac, že sa môže na svoju silu spoľahnúť, že konečne očistí svoje meno. Dostal sa do finále kde dostal toho najhoršieho súpera, ale bolo mu jasné, že sa tomu nevyhne a to jeho bratovi Katsuovi s jeho vlkom. Hoc bol Daichi rýchly a obratný proti nim nemal najmenšiu šancu a tak nakoniec musel padnúť k zemi, neschopný boja. Ležiac na zemi pozorujúc katanu ležiacu vedľa seba zbadal svoj odraz. Videl ten bezduchý pohľad a výraz tváre porazeného. Nech robil čo robil nedokázal vzdorovať jedinej osobe, tak potom k čomu bol tréning? História sa nepýta sa porazených ale na víťazov. S hlavou sklonenou a ako sa hovorí „so stiahnutým chvostom medzi nohami“ sa odpratal domov. Hoc všetci ocenili jeho talent a získal status chuunina, pre neho to neznamenalo vôbec nič.
Svoje bezduché dni trávil ako bez života monotónne. Sledoval ostatných a trénoval pričom plnil rôzne misie aby aspoň uspokojil svoju potreby byť shinobi. Ale keďže klan samotný je príliš poverčivý a zakladajúci sa na legendách a poverách. Z povinnosti raz za niekoľko desaťročí uskutočnil tajný rituál zasvätenia kde mali tí najlepší ukázať svoju silu. Daichi sediac v kúte hľadiska sledoval svojho brata ako v plnej sláve a obdive vstupuje istý si sám sebou. A tu ho zábava prešla a tak hľadel na mesiac, na mesiac ktorý sa sfarbil do krvavo červenej farby. Spomínal na tie slová. ,, Legenda ktorá predčí všetky ostatné. Mohutné zavytie ktoré zastaví čas. Shinobi presahujúci všetky známe mená.“ Spomínal na legendu ktorá sa stala jeho životným krédom. Keď v tom najlepšom sa zem otriasla a bolo všetko jasné... Kirigakure no Sato bola pod nepriateľským útokom. A to znamenalo jediné, že klan Ookami musel zastať svoje miesto. Člen klanu jeden po druhom mizol v tme na neďaleké bojisko a len Daichiho oči sledovala svojho brata ktorý s úsmevom pozrel na neho a zmizol. A tu sa to zlomilo, už nemohol viac čakať. Už nedokázal byť vydedencom, buď obháji to kým je alebo tam zomrie. Keď prišiel na bojisko začul mohutné zavíjania vlkov dochádzajúcich práve na bojisko a plný hrdosti sa Daichi vrhol priamo do urpútneho boja. Lenže bol jediný, sám a samotný ktorý nedbal na nič a namiesto toho aby bránil vesnicu sa vrhol priamo do prvej línie a predieral si cestu do nepriateľského jadra doslova cez mrtvoly. Ale nie je možné postupovať naveky, potom čo si ho všimli nepriatelia ocitol sa pod paľbou zbraní ktorým sa dokázal vyhnúť, až na jednu. Jediný shuriken dokázal preniknúť okolo jeho zbrane a v stotine sekundy sa ocitol Daichi na zemi celý zakrvavený. Shuriken preletel celou bočnou stranou jeho krku a Daichi to cítil. Posledné záblesky jeho života v očiach padli na jeho zakrvavenú ruku so znamením ktoré značilo kým je. Pred očami mu prebehol celý život, celé tie roky ponižovania a neúcty. Pohľady jeho rodičov, to sklamanie ktoré prežívali keď ho vždy stretli. Vtedy už vážne zranení prestal vnímať okolie a čo sa deje. Zaťal dlaň do pästi a sklopil tvár k zemi a cítil ako jeho pľúca naberajú z posledných síl konečné dávky zvuku, počul to zbesile búšenie srdca ktoré cítilo, že prichádza jeho koniec.,, Dívam sa smrti do očí ale nie som pripravený odísť.“ Zašepkal a zavrel oči.
A v tom začul hlasitý zvuk, zvuk ktorý naplnil celé jeho telo. Mohutné zavytie ktoré sa dostalo až k nemu. Keď na to ucítil tiché šepkanie ako zo samotného záhrobia. Prehováral k nemu potichu sotva niečomu stíhal rozumieť. Z posledných síl zodvihol pohľad a pred ním stál vlk, vlčica. Snehovo bielej farby dívajúc sa mu do očí. Daichi nevediac ako no v jedinom momente ním začala prúdiť zbesile chakra až sa v ňom nevedela udržať. Všetky tie informácie, všetky tie poznatky sa mu premietali hlavou rýchlejšie a rýchlejšie. Cítil, že sa od neho smrť odvrátil a on mohol vstať. Spoznal jednu z najzákladnejších techník čiastočnej premeny akou klan disponoval. Cítil ako prechádza ním sila klanu a keď sa ohliadol naokolo spomenul si. Spomenul si na sen a túžbu ktorá ho držala pri živote.
Na oblohe žiaril mesiac krvavou farbou a bojisko sa ani len nehlo. Všetci boli pod vplyvom genjutsu. A pri pohľade na vlastné krvou poškvrnené ruky v sebe Daichi spoznal osobu opísanú v legende. Nečakal ani minútu, nebolo potrebné ani slov. Poznal čo dokáže spriaznenec so svojim a preto sa v tom momente priam otvorili brány pekelné aby povstal hrdina ktorý mal spasiť celý klan. Tú noc Daichi naplnil dávne proroctvo.
Keď ráno vyšlo slnko nad Kirigakure no Sato stál tam samotný opierajúc sa o to jediné stvorenie. V to ráno sa domov vrátil ako hrdina a povstal z popola zabudnutia. Konečne pocítil kým je. Videl tú slávu, hrdosť a pocit výnimočnosti. Len jeden jediný stál tentoraz v kúte, Katsuo ktorých po tých rokoch opäť pocítil odvrhnutie.
Tentoraz už Daichi vedel čo je to život, spoznal jeho krásy ale poznatky ktoré si pamätal si v pamäti naďalej zachoval. Stále si pamätal každú poučku klanu a každé pravidlo ktorým sa má riadiť. A tak mohol predstúpiť pred jouninskú skúšku a teraz ten kto stál ako víťaz bol samotný Daichi nad svojim porazeným bratom Katsuom.
Ten deň sa budúci nástupca hlavy klany pripojil k Tajným jednotkám aby šíril svoje poznanie a silu ďalej. Od toho dňa sa píše nová kniha. Kniha o hrdinovi ktorý povstal z vlastnej krvi prežívajúc svoju vlastnú smrť. Hovorí sa o tieni ktoré žije v Kirigakure no Sato a zabíja mihnutím oka. Stačí jediné zavytie a potom nastáva niečo úžasné. Výrok ktorý sa zapísal na tabuľu pravidiel:
,,Cítiš ako zbraň prechádza tvojim vnútrom, cítiš ako tvoje pľúca naberajú chladný vzduch cítiac že je ich posledný, cítiš ako srdce zbesile udrie svoju poslednú symfóniu vediac o tom, že sa blíži koniec. Pred očami ti prebieha celý život a z očí ti mizne posledné svetlo života. V ten krátky moment nastáva chvíľa medzi životom a smrťou. Dívať sa smrti priamo do očí a kajať sa za vlastné hriechy. Tak ako onu noc ja budem teraz tým, ktorý rozhodne kam pôjdeš...“

Techniky:

Daichi:

Ayame: